Home Tradičná kultúra Sociálne vzťahy a rómska rodina
Sociálne vzťahy a rómska rodina

 

Rómska rodina v Rakúsoch, 1997. Foto: Arne B. MannVýznamnú úlohu v každodennom živote Rómov zohráva lokálne spoločenstvo, často sa stretávame s termínom rómska osada, nie len v zmysle bývania, ale aj definovania socio-spoločenských vzťahov založených na príbuzenstve a obývaní spoločného teritória. Život v osade riadil rómsky starosta. Nerómovia ho volajú vajda, po rómsky sa mu hovorí čhibalo. Bol to obyčajne starší múdry človek, ktorého si všetci vážili a poslúchali jeho rady. Často vykonával také remeslo (napríklad kováčske, bol primášom..), pre ktoré požíval autoritu aj u nerómskeho obyvateľstva. Bol teda akýmsi hovorcom, o čom svedčí aj jeho pomenovanie: čhibalo je odvodené od slova čhib - reč, jazyk.

Rómska rodina je základnou jednotku lokálneho spoločenstva, v ktorej sa zabezpečuje reprodukcia, výchova a ochrana jednotlivca. Jej význam podčiarkuje potreba pozitívneho sebahodnotenia v konfrontovaní s okolitým svetom. Nemožno ju vnímať iba ako skupinu osôb, ale ako celok, ktorý voči okoliu vystupuje jednotne, napr. konflikt prežívajú rodiny kolektívne. Rodina – familia/famelija mala a má v živote Rómov veľký význam.

Hlavou rodiny je otec - dad. Jeho povinnosťou bolo zarábať peniaze, jeho rozhodnutiam sa ostatní museli podriadiť. Každodenný život rodiny však závisel na matke – daj.

 

Súdržnosť rómskej rodiny sa prejavuje aj tým, že na pohreboch zúčastňujú členovia rodiny aj zo  širšieho príbuzenstva. Rómsky pohreb Bystrany, okr. S. N. V.  Foto. Arne B. MannŽena vzala mužove výrobky do zajdy, ktorú si uviazala na chrbát. Tovar ponúkala gazdom a gazdinám nielen vo svojej obci, ale peši navštevovala aj okolité dediny. Bývali dni, kedy bol muž bez práce, peniaze sa minuli a rodina hladovala. Vtedy matka deň čo deň predpoludním obchádzala gazdiné v obci a pýtala od nich trochu jedla. Iná organizácia práce bola v hudobníckych rodinách. Žena sa starala o rodinu, ale pri hudobných produkciách muža nesprevádzala. Ak v rodine žili deti, ktorým  sa podarilo získať nejakú obživu, všetko vkladali do spoločného. To platí aj o dospelých deťoch, ktoré vstúpili do partnerského zväzku a spolu s partnerom žili v pôvodnej rodine. Zaujímavé bolo postavenie nevesty (terňi bori), zvyčajne nasledovala svojho muža do domu jeho rodiny. Manželstvá/partnerstvá mali teda prevažne patrilokálny charakter. Zodpovednosť za nevestu prechádza na jej svokru (sasvi), ktorá zavŕšila jej výchovu v ženu matku. Svokrinou úlohou bolo naučiť mladú ženu zvykom jej novej rodiny. Od mladej nevesty sa napríklad neočakávalo, že bude vedieť variť. Postavenie nevesty sa však postupne menilo v závislosti od počtu detí, ktoré porodila, a veku, ktorý dosiahla.

Dieťa si tradičná rómska rodina vysoko cenila. Po stáročia najdôležitejšou vecou bolo v rómskych osadách, aby deti neboli hladné, aby boli zdravé a veselé. Matky sa najviac venujú najmä prvým deťom, ktoré keď dorastajú, sa starajú o svojich mladších súrodencov: Dodnes významnú úlohu pri výchove detí majú starí rodičia.

Dievčatá boli vychovávané tak, aby 14-15 ročné boli pripravené vstúpiť do partnerského zväzku. Otec sa ujímal výchovy chlapcov od ich piateho - šiesteho roku. Úmerne veku a fyzickej zdatnosti pomáhali pri mužských prácach. Postupne otec zaúčal synov aj vlastnému remeslu alebo zamestnaniu. V hudobníckych rodinách nebolo zriedkavosťou, ak už 12-13 roční chlapci hrávali v kapele/bande spolu s otcom a strýkami.

Rozsiahle výchovné povinnosti mal voči svojim mladším súrodencom aj najstarší brat/baro phral. Najstarší brat mal veľkú zodpovednosť voči sestrám, a to hlavne v čase dospievania, dozeral na ich počestnosť. Obyčajne najmladší syn zostával v rodičovskom príbytku a postaral sa o rodičov až do ich smrti. V rodine – famelii sa deti učili dobrému správaniu a osvojovali si romipen – rómske tradície a etiku.

 

Príčiny a dôsledky rozpadu tradičného spoločenstva Rómov a narušenie štruktúry lokálneho rómskeho spoločenstva, rozpad rodiny a akcelerácia marginalizácie

 

Obdobie socializmu je vo vzťahu k Rómom charakteristické popieraním ich etnickej identity a snahou o ich asimiláciu. S cieľom odstrániť chudobu Rómov sa realizovali opatrenia, vychádzajúce z predpokladu, že keď sa zlepšia sociálne podmienky života rómskej populácie, zabezpečí sa ich integrácia. Opatrenia napríklad sledovali rozptyl rómskych rodín a rozklad lokálnych spoločenstiev na nukleárne rodiny (rodičia a neazopatrené deti). V konečnom dôsledku boli narušené vzťahy a postupne bol rozložený prirodzený systém lokálnych autorít.  K narušeniu tradičných lokálnych spoločenstiev by pravdepodobne dochádzalo aj tak, celkom prirodzene s postupujúcim vývojom celej spoločnosti. Pozvoľný prirodzený proces by však vytvoril priestor na vznik nových spoločenských mechanizmov zabezpečujúci kontinuitu. Narušenie fungovania príbuzenského systému postupne rozložilo aj silu vedomia príslušnosti s širšej komunite (rodine, lokálnemu spoločenstvu) a postupné odmietanie vlastných spoločenských noriem – romipen. V spoločenskom živote dochádzalo k silnej individualizácii, čím sa strácala zodpovednosť skupiny (komunity), ale zároveň dochádzalo k postupnému nerešpektovaniu skupinových noriem a pravidiel. Došlo tak k narušeniu systému tradičnej kultúry. K tomu sa pridružila industrializácia, ktorá vytlačila všetky remeslá a tak oslabila aj ekonomické zázemie rómskej populácie. K zhoršovaniu vzťahov s majoritnou populáciou prispelo aj cielené zvýhodňovanie Rómov zo strany štátneho aparátu, napr. pri prideľovaní bytov.

Rozpad lokálneho spoločenstva na nukleárne rodiny v 2. pol 20. storočia spôsoboval rozpad širšej rodiny. Poznačilo to zmenu príbuzenských vzťahov, dodržiavanie spoločenských noriem aj kontrolné funkcie rodiny.